Najlepšia priateľka Daisy
Dnešný článoček by som chcela venovať Daisynke. Je to už niekoľko dní, čo sa to stalo, a ja sa to stále snažím v sebe spracovať, a tak nájsť správne slová mi trvalo trošku dlhšie. Neviem tu ani vtesnať všetky momenty, ktoré by som chcela, ale v hlave a v srdci mi ostanú navždy.
7. 10. 2016 - 5. 6. 2026
Keď som hľadala pomocnú ruku, našla som labku.
Tá labka už behá za dúhovým mostom.
Ďakujem Ti, Daisynka, že si bola našou kolegyňou a našim tieňom všade a vždy <3
Niektoré labky zanechajú v srdci stopy, ktoré nikdy nezmiznú. Tak ako tie Tvoje.
Každý, kto má milované zvieratko, vie, že jeho čas príde. Avšak keď už má svoj vek, alebo rôzne choroby, akosi to ten človek čaká a ľahšie sa to vstrebáva. O to viac bolí nečakaná strata ...
Keď pochopíme, že dnešok nie je o jeden deň viac, ale o jeden deň menej, začneme si vážiť to, na čom skutočne záleží.
Užívajme si každú chvíľu a buďme vďační, pretože aj obyčajná chvíľa je čarovná, a v každom dni sa dá nájsť niečo magické a krásne.
Desať rokov sa môže zdať ako dlhý čas, no keď sa obzriem späť, mám pocit, že to bolo len niekoľko dní. Daisy chodila so mnou všade kde mohla, a keď som ju nemohla mať dlhšie pri sebe, bola u mamky. Tú zbožňovala asi ešte viac ako mňa, stále sa jej vyvalila na chrbát, aby ju mamka mohla škrabkať po brušku. Pri mne to za celé tie roky spravila len raz.
Bola pri všetkých najdôležitejších momentoch môjho života, tešila sa so mnou z krásnych chvíľ a pri tých smutných ma podporovala čistou láskou. Vždy vedela, kedy sa pritúliť, kedy rozveseliť, a kedy len pokojne oddychovať nablízku. Chodila so mnou aj do práce ku vtákom, ku ktorým bola vždy veľmi jemná a tolerantná. Pri nočnom maľovaní ponocovala v peliešku pri mojich nohách, alebo spokojne chrapkala, ale hlavné bolo, že je prítomná. Bola s nami od prvej chvíle, čo sme kúpili dom, a bola pri každej stavebnej práci - robila nám stavebný dozor.
A potom prišiel deň, ktorý som nečakala tak skoro ani vo sne. Zostali prázdne peliešky, nedotknuté misky, dobroty schované v pelieškoch na neskôr. Bola tichučný a dobrý psík, tak som niekedy ani nevedela o tom, že tu je, len sem - tam začuchotala v peliešku, keď sa prevrátila na druhý bok. Alebo pricupkala po poškrabkanie, a ja som už k nej naťahovala ruku, len som počula klopkanie pazúrikov na dlážke. Ale teraz je tu také iné ticho, také ohlušujúce, ktoré len znásobuje pocit prázdnoty. Prvý deň po jej smrti sme mali ešte pocit, že je tu s nami. Živo sa nám zdalo, akoby bežala na privítanie k manželovi, keď prišiel z práce. Alebo že sa prevaľuje v peliešku, či sa vyvaľuje na koberci. Je to sila, ako to mozog ešte nespracuje, kým je to čerstvé, a hľadá známky po nej aj v každom tichom zvuku, či predstave.
Povysávať jej chumáče chlpov som sa odhodlala až o týždeň neskôr. Nie žeby mi nevadili, skôr som si uvedomovala, že keď ich povysávam, ďalšie už nepribudnú. Hoci jej chlpy sú čarovné a budú tu ešte veľmi dlho aj na miestach, kde sa Daisy ani nepozrela, podľa skúseností. A potom som upratala aj peliešky a misky. Zrazu je tu veľa miesta, keďže mala peliešok v každej miestnosti, aby s nami mohla byť kdekoľvek vo svojom pohodlíčku.
Ach, Daisynka naša, moja. Najbližšia priateľka. Tvoj odchod vo mne niečo zlomil a zmenil, neviem ešte presne, akým smerom, ale cítim, že zmena nastala. Dúfam, že za dúhovým mostom si si už našla nových kamošov, a že tam máš pohodičku, s príjemným jemným vánkom a zapadajúcim slniečkom. Chýbaš mi viac, než si viem pripustiť. Nebola si pre mňa len pes, bola si plnohodnotný člen rodiny. Ďakujem Ti, že som bola hodna Tvojej lásky.