Dve srdcia za dúhovým mostom

Dnes sa uzatvorila jedna veľká kapitola môjho života. Po skoro šestnástich rokoch spoločných dní, dobrodružstiev, ťažkej práce, rutín aj malých vilomenín som sa rozlúčila s našim posledným konským parťákom. Pred rokom odišiel ako prvý Oto a dnes sa k nemu pridal aj jeho kamoš Shasta. Spolu strávili viac než polovicu svojich životov (obaja mali krásny vek 26 a 25 rokov a boli spolu od svojich 10 rokov) – a ja som mala tú česť byť pri nich.

Boli sme tím. Oni dvaja, každý so svojou povahou, múdrosťou aj tvrdohlavosťou, a ja – človek, ktorý sa od koní učil viac, než by čakal. Učili ma trpezlivosti, pokore, dôvere a tomu, že priateľstvo sa nebuduje slovami, ale chvíľami. Tými obyčajnými, ako sú ranné prechádzky, kŕmenie, či šuchot sena… aj tými nezabudnuteľnými, keď sa rozhodli, že svet treba preskúmať o čosi odvážnejšie, než bolo v pláne, a ja som ich samozrejme na tých dobrodružstvách musela potom hľadať, keď sa napríklad rozhodli skúmať svet za ohradníkom, či tam nie je tráva zelenšia.

Bude mi chýbať zaerdžanie ako pozdrav, štuchanie nosom a prehrabávanie vreciek bundy, či som im dala naozaj všetky mrkvičky a či nemám žiadne tajné zásoby. Rovnako mi bude chýbať teplý dych z nozdier, položenie hlavy na rameno, aj možnosť len tak byť v ich prítomnosti ako člen nášho malého stáda.

30. 12. 2024 odišiel Otík, a môj syn tak spoznal lásku koní len od Shastíka. Bolo úžasné sledovať to vznikajúce puto a jemnosť tak veľkého zvieraťa pri komunikácii s takým malým dieťatkom. Som veľmi vďačná, že mi bolo dopriate byť tichým pozorovateľom tejto mágie. Viktorkovi budem rozprávať všetky príbehy spojené s jeho prvým konským priateľom. Shastíkove srdiečko dotĺklo 1. 12. 2025.

Za tie roky mi dali viac, než som im dokázala vrátiť. Sprevádzali ma v dobrých aj ťažkých časoch, vždy rovnakí – úprimní, stabilní, prítomní. Ich odchod bol ťažký, ale viem, že som im dala všetko, čo som mohla, a oni mne dali všetko, čo mali.

Ďakujem aj môjmu manželovi, ktorý bol na veľkej časti tejto našej spoločnej cesty so mnou, a bez ktorého by som si v mnohých chvíľach neporadila.

Tento krátky príspevok je moje malé „ďakujem“ – za ich priateľstvo, za dôveru, za každý deň, ktorý sme mali možnosť spoločne prežiť. Odchádzajú, ale zostávajú so mnou. V spomienkach, v príbehoch, v obrazoch, ktoré sa nikdy nevytratia.

Už sa spolu naháňate na večných pastvinách, moji najdrahší priatelia. Nech máte vždy zelené lúky a kopec dobrôt.

Ďakujem vám, chlapci. Boli ste viac než kone. Boli ste rodina.

Moji dvaja chlapci - dva príbehy, ktoré sa skončili, ale nikdy sa na nich nezabudne.