Moja sokoliarska cesta
Aspoň v krátkosti by som sa s vami rada podelila o moju doterajšiu sokoliarsku cestu.
So sokoliarstvom som začala v roku 2015, kedy sme s mojou najlepšou kamoškou začali navštevovať sokoliarsky krúžok na univerzite v Nitre. Vo vestibule na internáte sme uvideli plagátik o nábore nových členov a povedali sme si, že to pôjdeme vyskúšať. Spoznali sme tam úžasných ľudí z radov starších spolužiakov, ktorí nás zasvecovali do tajov sokoliarstva. S istotou môžem povedať, že nás to obe uchvátilo hneď od prvej chvíle, drží nás to do dnešného dňa a držať nás to bude ešte dlhé roky.
Približne rok a pol sme sa tomu venovali príležitostne popri škole a netušili sme, akou veľkou súčasťou našich životov sa to stane. Kamoška začala navštevovať aj sokoliarske stredisko u nich na Liptove a ja som začala chodiť k nám na Spiši do občianskeho združenia Sokoliari majstra Vagana. Členkou tohto združenia som dodnes. Prvého septembra 2017 sme s kamoškou úspešne absolvovali sokoliarske skúšky a tým sme si splnili veľký sen, no zároveň dôležitú podmienku pre možnosť vykonávať sokoliarske umenie.
Sokoliarstvo pre mňa nie je len koníček, ale doslova životný štýl. Zahŕňa to starostlivosť o dravce a sovy - kŕmenie, kontrola zdravotného stavu, čistenie voliér, zabezpečovanie wellfare zvierat. Je to náročná každodenná práca, za každého počasia - či prší, sneží, fúka silný vietor alebo je horúčava, každý sviatok či piatok, žiadne voľno či dovolenka. Ale zároveň je to krásna práca, ktorá prináša nové skúsenosti, vedomosti, kontakty, zážitky. Niet nad to, keď vypustíte dravca z rukavice a on sa k vám rád a ochotne vráti, pretože je medzi vami vybudované neviditeľné puto.
Hovorí sa, že ak robíte to, čo vás napĺňa, nestrávite ani jeden deň prácou. Je to aj moje motto: „Rob, čo miluješ a miluj, čo robíš."
Moja prvá vlastná sova je samička plamienka driemava Zorra. Možno si poviete, že je to zvláštne meno, ale je to naozaj malá samička a sedem rokov sme všetci žili v tom, že je to samček, ktorého som pomenovala Zorro. Až na základe DNA testov na určenie pohlavia sme všetci ostali z výsledku prekvapení. U prevažnej väčšiny dravcov a sov je totižto väčšia samička než samček. Zorra sa vyliahla v júli v roku 2018 a precestovali sme spolu veľa kilometrov a boli sme spolu skoro každý deň. Chodila so mnou do Nitry kým som nedoštudovala a z Nitry domov, kde si ju každý obľúbil. Okrem Zorry mojimi rukami prešlo viacero druhov dravcov a sov, spomeniem sokola myšiara, myšiaka hôrneho, výra skalného i afrického a iné.
Letné sezóny boli mojím najnáročnejším obdobím roka. Venovali sme sa sokoliarskym vystúpeniam pre verejnosť a teda hlavnou náplňou bola komunikácia s verejnosťou, predaj a výroba našich originálnych sokoliarskych suvenírov, starostlivosť o našich operených kolegov a zabezpečovanie ich komfortu, dobrej kondície a zdravotného stavu. Okrem toho samozrejme údržba domácnosti, výroba sokoliarskych pomôcok, starostlivosť o naše ďalšie zvieratá. Večer sme padli do postele väčšinou pred polnocou a o 5 ráno sme už museli odchádzať z domu. Veľmi náročné obdobie, hlavne preto, že sme išli 62 dní nonstop. No prinieslo nám to nezabudnuteľné zážitky, krásne dni, stretli sme úžasných ľudí a hlavne sme robili to, čo nás baví a túto našu lásku a nadšenie sme mohli zdieľať aj s návštevníkmi. Je niekoľko výnimočných momentov, ktoré si navždy uchovám v srdci a nikdy na nich nezabudnem. Samozrejme sa to všetko ľahšie znášalo so super partiou - s mojím vtedy ešte partnerom, neskôr už manželom a s našim kamarátom kolegom, s ktorým je môj manžel zohratá dvojka. Také kamarátstva sa vidia len zriedka a pre mňa bolo a stále je fascinujúce sledovať ich zohratosť pri práci, či už to bolo počas vystúpení, alebo aj pri zážitkových programoch pre školy a škôlky, ktorým sa venujú počas školského roka. Okrem Slovenska sme chodievali aj na festivaly do susedného Poľska, kde sme sa od prvej chvíle cítili viac než doma.
Moja sokoliarska cesta je úzko spätá s mojím manželom, s ktorým som sa vďaka sokoliarstvu spoznala. Je to moja spriaznená duša a myslím si, že aj vďaka tomu, že viem, čo tá práca všetko obnáša, nám to spolu skvele funguje. Najmä posledné dva roky, keď som musela zmeniť svoje smerovanie kvôli tej najdôležitejšej úlohe môjho života - starostlivosť o nový život. No na dravce a sovy som nezanevrela, stále sa tomu venujem, len už nie až tak intenzívne. A čo prinesie budúcnosť? Necháme sa prekvapiť, no viem, že pierka u nás stále budú, rovnako ako aj chlpy, keďže ten náš mini zverinec k nám neodmysliteľne patrí.
Na záver na som rada spomenula tento citát, jeden z najkrajších:
„Sokoliarstvo je láska a pokiaľ budú pernaté dravce lietať na oblohe sokoliarstvo bude žiť ďalej, pretože láska je večná."
Sokoliarstvu zdar!
Na ukážku prikladám malý výber zo spomienok
