Materstvo a ja

Ešte donedávna som si nevedela predstaviť, že raz budem matkou a budem mať deti. Asi som sa toho bála najviac z toho dôvodu, že som nevedela, ako by sa to dalo skĺbiť s našou prácou a doterajším životom a mala som obavu z toho, že to nezvládnem. No potom to zrazu prišlo - čakane nečakane - a začala sa mi otvárať nová dimenzia života. Zrazu vo mne bolo maličké srdiečko a už počas tehotenstva sa tak výrazne zmenilo mnoho mojich priorít, až som bola z toho sama prekvapená. Aj keď som mala tehotenstvo v podstate bezproblémové, nevyhla som sa niektorým jeho "radostiam", ako napríklad nízky tlak, opuchy, nenormálna únava a podobne. No napriek tomu so mnou malý drobček robil veľa činností, ktoré som robila aj predtým - starostlivosť o kone a o dravce na dennom poriadku (lebo o zvieratá sa treba starať dennodenne). Avšak stále bol v mojej hlave nový zmysel pre väčšiu opatrnosť, aby sa náhodou niečo nestalo. Ku koncu som už ani fyzicky toľko nevládala, tak to bolo naozaj náročné, no všetko sme spolu zvládli a stala sa z nás rodina, za čo som vďačná celému vesmíru, že sme všetci zdraví a v poriadku.

Nebudem materstvo romantizovať, nie je to vôbec jednoduché, najmä ak má človek spánkovú depriváciu a napriek tomu musí cez deň fungovať na 200percent. No s príchodom toho malého človiečika sa vo mne otvorila dimenzia, ktorej som vôbec nerozumela, kým som ju sama nezažila. Veci, ktoré som si myslela že nezvládnem, som zrazu dávala úplne automaticky a veci, o ktorých som si myslela, že sú podstatné, zrazu prestali mať taký význam. Priority sa úplne prehodili a keď sme si našli svoj režim a systém, stala sa z nás taká zohratá partia, o akej sa mi ani nesnívalo. Trištvrte vecí, ktoré sme mali pripravené pre mimčo sme ani nevyužili, lebo v realite toho naozaj veľa netreba. Sme najviac vďační každý deň za to, že je náš Ňufko taký aký je, ale hlavne, že je zdravý. Znie to možno ako klišé, ale tvrdím to stále a neprestanem s tým - zdravie je najdôležitejšie na svete. 

Nič z tej krásy obyčajných dní by som si nevedela tak užívať a vychutnávať bez nekonečnej podpory môjho úžasného manžela, ktorý u nás doma robil zrazu veci za nás oboch, aby som ja mohla všetok svoj čas venovať Ňufkovi. Nikdy mu neprestanem byť vďačná a asi mu ani tú vďaku nebudem vedieť dostatočne vyjadriť tak ako to cítim. V tých náročných časoch a najmä v prvých mesiacoch po pôrode mi bol tou najväčšou oporou a takúto oporu a podporu by som želala všetkým mamkám na svete. 

Pri pôrode sa nenarodilo len dieťa, ale narodili sme sa aj my ako rodičia, v novom leveli našich životov. 

Vo vesmíre nie je nič náhodné.

Každé stretnutie, každý okamih a každá duša, ktorá vstúpi do nášho života, nesie svoj význam. Hovorí sa, že deti si vyberajú svojich rodičov ešte predtým, než sa narodia. Že ich duša si nás vyberie v tom presnom čase, keď to potrebujeme najviac — nie preto, že sme dokonalí, ale preto, že sme pripravení rásť.

Keď sa narodí dieťa, narodí sa aj matka. Dve duše, ktoré sa navzájom učia, liečia a formujú. Dieťa prichádza ako zrkadlo — odráža všetko, čo sme potláčali, aj to, čo v nás driemalo celé roky. Ukazuje nám trpezlivosť, ktorú sme nepoznali, silu, o ktorej sme pochybovali, a lásku, ktorú nemožno vysvetliť slovami.

Vesmír má svoj dokonalý rytmus. Niekedy sa duša dieťaťa objaví v čase, keď to vonkajší svet nepovažuje za „ideálne“. No práve vtedy sa v nás otvára niečo väčšie — spojenie so zdrojom, s dôverou, že všetko sa deje presne tak, ako má.

Naše deti nie sú len naším pokračovaním. Sú našimi učiteľmi. Prinášajú nám skúsenosti, ktoré potrebujeme zažiť, aby sme sa rozpamätali na to, kým v skutočnosti sme. Každý ich pohľad, úsmev či slza je pripomienkou, že život je viac než plán, viac než cieľ — je to cesta duší, ktoré sa stretli, aby spolu rástli.

A tak keď sa pozriem na svoje dieťa, viem, že nič z toho nie je náhoda. Že vesmír to napísal dávno predtým, než som to pochopila.

A v tej istote nachádzam pokoj, vďačnosť a dôveru v to, že všetko je presne tak, ako má byť.